Dejiny Lignana, odohrávajúce sa pred 15. aprílom 1903, sa nevyskytujú v písomnej forme v archívnych dokumentoch, ale sú zapísané v sile a húževnatosti krajiny a jej obyvateľov, ktoré ostali nezmenené po storočia a zostali na okraji záujmov histórie. Jediné stopy, antické mapy, v ktorých je zapísané Lignano len pre svoju fyzickú a územnú prítomnosť, "prázdne"geografické miesto medzi "politickým" územím Benátskej Republiky a starodávnej pevnosti Marano, ktorá bola považovaná za strategicko-obrannú hranicu jej územnej hegemónie . Na rozhraní rokov 1500 a 1600 sa polostrov Lignano objavuje v podrobných kresbách znalcov Savi alle Acque (benátska magistratúra, predurčená strážiť citlivý dych lagunárneho prostredia, ktoré malo životnú dôležitosť pre Benátsku Republiku): sada kordónov z dún (8 alebo 9) vymodelovaných vetrom, spletená a rozčerená sieť kanálov, pieskový jazyk pláže, výsledok neuveriteľnej modelárskej sily mora, vetra a rieky Tagliamento. Nepriechodná spleť čiernych smrekov, cesmínových dubov a cipruštekov... Pár domčekov na vyvýšenine lagunárneho pobrežia, niekoľko biednych rybárskych chatŕč a od polovice roku 1500 dokonca aj kostolík...

Akási "zem nikoho", ktorá mala uživiť hŕstku rybárov, pltníkov, drobných roľníkov, ktorí mali "maláriu zapísanú v tvári", lovcovia v močiaroch a lagúnach, chovatelia koní, koní nádherného plemena, ktorí podľa tradície žili nadivoko v smrekovom poraste a ktorých krásne poeticky opísal spisovateľ Elio Bartolini: "Smerom na (lido) pláž, do ktorej vyúsťuje rieka Tagliamento, sa kone napájajú v priezračných vodách predtým, než sa znova stratia v lese a od radosti trasú hrivami a oháňajú si boky chvostami". Ale história Lignana je zapísaná najmä – a právom – v jeho mene, kde koncovka anum predstavuje bezpochyby existenciu prvého živého nuklea na poloostrove už v rímskej epoche.

V dokumente z V.storočia sa hovorí o "lide nazývanom Lignano", t.j. o vlastníctve istého Luniusa. Vlastníctvo, ktoré nemuselo byť viazané len na pozemky a poľnohospodárstvo, skôr - ako tvrdí Luciano Bosio – na miesto, ktoré malo záujem na produktoch, ktoré more a lagúna mohli ponúknuť vnútrozemiu, ako napr. konzervovanie rýb, produkcia garum (špeciálna rybacia omáčka) a najmä soli, ktorá bola už od starodávna dôležitým ekonomickým artiklom. Malý morský prístav, zviazaný s lagúnou a s nížinou vo vnútrozemí, prostredníctvom riečnej dopravy po početných riečnych tokoch, ktoré vyúsťovali do lagúny. Kvalita a drnosť územia je zahrnutá aj v ľudovej tradícii, podľa ktorej je názov Lignano odvodený od Lupignanum: miesto, kde sa to len tak hemží vlkmi, alebo toponimum Pineda: drevnatý les. Drevá, ktoré pochádzali aj z oblasti Karinzie, splavované pltníkmi "zatars" po rieke Tagliamento,až po jej ústie, kde drevené kmene zbierali benátski drevári a dopravovali ich do arzenálu Benátskej Republiky, nenásytnej požieračke dreva, ktoré prichádzalo zo všetkých území, ktoré jej patrili. V roku 1420 aj Lignano prechádza pod právomoc Benátskej Republiky, ktorá ho dá do feuda rozličným stavovským rodom.

Len jeden z nich, rod Vendramin, vznešená pani z Latisana a dóžova potomkyňa, zviazala významným spôsobom svoje meno s menom Lignano tým, že nechala postaviť asi v druhej polovici roku 1500 kostolík Sv.Zachariáša, práve uprostred maličkej mestskej časti Pineda. Kostolík, ktorý aj materiálne označoval vlastníctvo rodiny Vendramin nad Lignanom, bol postavený ani nie tak pre stále obyvateľstvo, ktoré bolo skoro neexistujúce (3 "ústie" - krby, domy v r. 1466; 2 domy, 8 osôb "svätá prijímanie", plus deti v roku 1648), ako od fluktujúceho obyvateľstva rybárov a lodníkov.

Prístav Lignano bol strategicky dôležitý, keďže sa jednalo o prístupovú cestu k Maranskému moru. Marano medzitým bolo ohradené ako pevnosť, dominujúca v benátskej nadvláde nad Jadranom. Niekde sa meno Lignano objavuje len v súvislosti s Maranom, na stránkach, ktoré opisujú históriu stredoveku a modernej doby. Po dlhoročných bojoch o vlastníctvo Marana medzi Benátkami a Impériom (bolo postavené aj opevnenie na konci polostrova, z ktorého sa kontroloval "prístav"), Lignano už nebolo vrátené rodine Vendramin, ale ostalo "Dogadova Zem", ako neoddeliteľná súčasť vonejského štátnictva Benátok, priamo spravovaného Koncilom Desiatich. Čas pomaly utekal aj cez Lignano, bez zanechania akejkoľvek stopy a bol viditeľný len striedaním sa ročných období. V napoleónskej dobe bolo postavené druhé opevnenie, na ochranu proklamovaného kontinentálneho bloku proti Anglicku v roku 1812. Medzičasom sa v kontrolnej stanici "prístavu Lignano" formoval malý aglomerát: v roku 1813 mal 70 obyvateľov, medzi nimi bolo aj predsedníctvo Financií a zdravotnícky kontrolór. Všetko ostalo nezmenené, akoby sa zabudnuté v čase, až do začiatku roku 1900, kedy sa otvára pre Lignano rozhodujúca stránka turistického ruchu.

Prebraté z vydania "MINISPRIEVODCA PRE ZNALCOV" ktoré nám bolo ochotne dané k dispozícii pánom Luigi De Minicis